História Slovenského hajčiarika

Salašníctvo je neodmysliteľnou súčasťou histórie, ale aj súčasnosti našej krajiny.
A tak, ako sa vyvíjalo toto odvetvie, vyvíjali sa aj psy pracujúce po boku bačov.
Tvrdé prírodné podmienky a práca, ktorá sa od nich vyžadovala, spôsobili, že tieto psy sa vyformovali do unikátnej podoby.

Ako je to však so slovenským hajčiarikom?
V dávnych dobách, keď územie Slovenska ešte nebolo oficiálne samostatným štátom, sa na salašoch pravdepodobne vyskytovala spleť malých ovčiarskych psov. Nezastupovali konkrétne plemená, boli vyberané pre svoje vlastnosti a štýl práce. Spolu s nimi zdieľali pracovné pole veľké pastierske strážne psy.

S určitosťou môžeme povedať, že mnoho plemien zdieľa podobné korene, čo sa prejavuje aj ich podobným vzhľadom. A tak je to aj s hajčiarikom. Jeho podoba je nápadne blízka maďarským ovčiarskym plemenám psov, s ktorými zdieľa spoločný pôvod. No územná izolácia zabezpečila, že postupom času sa psy formovali do odchýlok nielen po genetickej stránke, ale aj po fyzickej a psychickej.

Postupom času evolúcia ľudstva, politické udalosti a migrácia obyvateľstva spôsobili, že sa tieto psy začali členiť. Vytvorenie štátnych hraníc malo za následok izoláciu určitej populácie na danom území. A tu sa začal skutočný vývoj – formovanie samostatných plemien.

Hajčiarik sa na našich salašoch vyskytoval už po mnohé generácie, žiaľ, bez väčšej pozornosti.
Z času na čas vznikli malé iniciatívy na jeho propagáciu, no nikdy nedošlo k tomu, aby bol uznaný ako oficiálne plemeno.

V roku 2021 sa preto Milan Tóth rozhodol rozbehnúť projekt, ktorého cieľom bolo zregenerovať tieto psy do plemenného celku. Tomu predchádzal čas strávený bádaním na salašoch v rôznych kútoch Slovenska, kde sa podarilo získať aj niekoľko jedincov vhodných na začatie regenerácie.

V roku 2024 bol oficiálne založený Klub chovateľov slovenských hajčiarikov.